Září 2012

All affiliates

29. září 2012 v 13:50 | Nin

Affs..


Top

- Siss (pozastavený)

Normal

- H.
- Mel
- El



PS: Affs si sama rozdelujem, podla toho, kto navštevuje môj blog, komentuje a je aktívny na svojom blogu!!
Tí ktorí nebudú obiehať a mať ma zapísanú vo svojich Affs mažem!!

Deň ktorý mi zmenil život

29. září 2012 v 13:02 | Nin |  Príbehy
Už od mala som snívala o velkej kariére. Byť speváčka alebo herečka bol môj sen, myslím, že nie len môj. Každí mi hovoril, že som krásna a pod. ale ja som tomu nikdy nechcela veriť. Nie som narcis ako poniektorí.
A tak išli dni, až kým neprišiel 26. august. V ten deň som oslávila svoje sedemnáste narodeniny. Samozrejme kamoši ma vytiahli na disko. Súkromná párty bola ozaj dobrá. Bolo tam síce vela ludí ktorých som nepoznala, ale vela som ich tam aj spoznala. Parádne sme sa zabávali. Keď som sa chystala sfúknuť sviečky na torte dakto ma poklepal po pleci. Otočila som sa a stál tam neznámy chlapík. Hodila som na ňho výraz čo mal znamenať Čo tu robíš? alebo Kto si? ale neviem či mi to moc vyšlo. Podal mi vyzitku a povedal, že som velmi pekné dievča a mohla by som byť modelka. Hovoril velmi dobre anglicky, ale polo cítiť jeho jemný francúzsky prízvuk. Potom sa otočil na päte a odišiel. Dáko som to v tej chvíli nevnímala a sfúkla som sviečky. Všetkých 17 sviečok, teda aspoň myslím, že ich tam bolo sedemnásť. Domov som sa vrátila až ráno v jemne podnapitom stave. Rodičia ešte spali a ja som si hneď išla lahnúť do postele. Vstala som až niekedy na obed. Strašne ma bolela hlava. Mama už bola v kuchyni a niečo varila. Ledva som sa doťapkala do kuchyne a nabrala si čistú vodu. Potom som to už nezvládla a musela si sadnúť. Potom sa mi vynorila tá príhoda, s tým francúzom, asi to bol francúz. Z gatí som vytiahla trošku skrčenú vizitku.
Jossefe Giolo, modelingová agentúra,
Paríž.

Mala som pravdu je to francúz. Hneď som mala chuť vybehnúť na mamu s otázkou: Čo by si povedala keby som bola modelka? ale radšej som to nechala tak. Vrátila som sa späť do izby a znova zaspala. Ani neviem kedy som sa zobudila, ale už som bola úplne vpohode a plná energie. Rozhodla som sa že nájdem mamu. Vstala som, hodila na seba župan a išla. Mama sedela v obyvačke, na tvári mala okuliare, čo bol znak, že práve niečo číta. Áno, čítala svoju oblúbenú knižku, ale ja ani netuším ako sa volá. Prišla som k nej a sadla si. Ani sa na mňa nepozrela, čo som brala dosť zvláštne.
"Mamíí," skríkla som a zároveň drgla do mamy.
"Čóó?" spýtala sa ma mama.
"Čo by si povedala na to keby som bola modelka?" vyhŕkla som na mamu.
Mama neodpovedala iba sa na mňa dívala.
"Zlato ..." mama ani nestihla dopovedať a už som jej do toho skočila, "prosíím." Občas som sa správala ozaj ako malé dieťa, ale čo už. Ešte dlho som predsviečala mamu. No na koniec povadala áno, ale predsa mala podmienku. Všade, áno úplne všade bude chodiť so mnou (no dobre, nie až tak všade). Bola som šťastná, tak šťastná ako si to nikto nevie predstaviť.
Na druhý deň som volala Jossefemu. AJ on bol šťastný že som sa nakoniec rozhodla dobre. Už na druhý deň sme s mamou mali lietalo s prvou triedou a letom do Paríža.
Na letisku nás čakal šofér. Viezli sme sa neznámimy ulicami Paríža. Pred jednou budovou sme zastali. Bola to vysoká budova, dačo ako mrakodrap ale nie až tak vysoké. Šofér nám povedal, že pán Jossef nás čaká na šiestom poschodí. Vošli sme do budovy a zamierili ku výťahu. Vošli sme, stlačili číslo 6 a viezli sa hore.
Zastali sme na poschodí číslo 6, dvere sa otvorili a stál tam Jossefe. Milo sa na nás usmial, privítal a zaviedol nás do ateliéru. Bolo tam plno ludí, vecí, ale najmä velké množstvo krásneho oblečenia. Mama sa usadila v kresle blízko dverí a mňa si zobrali na starosť vyzážistky. Keď som sa pozrela do zrkadla, neverila som, že som to ja. Potom mi doniesli nejaké oblečenie, z tých pekných čo tam vyseli. Pozrela som na lístoček, Versace. Moja tvár zmenila výraz, tento krát to bol výraz prekvapenia, ale to len na chvílku. Tie šaty boli krásne, hodvábne, staroružovej farby. Také ako z minulého storočia. Navliekla som ic na ceba, vyzážistka na mňe spravila pár posledných úprav a mohlo sa ísť fotiť. Pred foťákom som stála len amatérsky, pár foto s priatelmi, to bolo všetko z mojej modelingovej praxe. Teraz som stála pred profi fotografom. Bol to skvelý pocit, taký neznámy, ale zároveň šťastný. Dávala som rôzne pózy, až to bolo šialené. Smiala som sa sama na sebe. Keď som neskôr uvidela tie fotky, nemohla som uveriť vlastným očiam. Boli fakt úžasné a to si nepotrpým na to aby som chválila sama seba. Tie fotky išli do rôznych magazínov, na bilbordy... proste skoro všade. Niekedy som len tak kráčala po ulici a zbadala bilbord s mojou tvárou. V tej chvíli som sa len usmiala a pokračovala ďalej. Na ulici ma spoznávali ludia... bol to neskutočne dobrý pocit. Bola som na všetkých módnych prehliadkach či už som kráčala po móle, alebo sedela v hladisku. Bola som šťastná, že sa to stalo práve mne. Mám neskutočne dobrý život, aj keď aj taký má pár chýb. Ale som šťastná. Predsa som v živote niečo dokázala.

I love you and it´s killing me

27. září 2012 v 15:16 | Nin |  Príbehy
Mala som kamarátku Beatrix. Všetci sme ju volali Bea. Bea bola strašne šialený človek ktorý sa nebál ničoho. Na škole bola velmi oblúbená. Velmi dobre sa učila a nemam núdzu ani o chalanov. Poznala som ju od malička a od malička bola aj mojou najlepšiou kamarátkou.
Mali sme partu, ja a ona. Bolo nás tam asi osem. Každý víkend sme si niekam vyšli a zabávali sa. Tie víkendy boli proste úžasné. Ale, vždy je tam niekde to ale... bol to náš kamarát Pool. Poznali sme sa od základky. Nikto sa s ním nechcel baviť a nikto nevedel prečo. Tak sme ho ja a Bea zobrali medzi seba. My traja sme všade chodili spolu. Nebola žiadna vec ktorú by sme nerobili spolu. AKo tak išli roky tak sme starli. Ale nie až tak extrémne. Vlastne až do deviateho ročníka na zálkladke. Vtedy sa to všetko začalo...
Bea a Pool boli velmi dobrí kamaráti, samzrejme aj so mnou. Pool nebol škaredý chaln, to nie, ale ja som ho brala iba ako kamaráta. U Bei to bolo inak. Raz mi len tak pošepkala že sníva o Poolovi. Ja som sa na ňu len usmiala a bola som ticho. Bea občas Poolovi dačo naznačovala, ale keď si to všimol ona to premenila len na žart. Takto sa to tiahlo pár mesiacov. Neskôr sa mi zmienila, že máva depky. Velké depky, z Poola. Bála sa mu priznať, ale zároveň to tak velmi chcela...
Po čase sa mi ju podarilo presvedčiť. Išli sme vonku ale teraz s nami Pool nešiel. S Beou sme sedeli v parku na lavičke a len sa rozprávali. Cez to sme začuli nejaký smiech. Otáčali sme sa na všetky možné strany, ale nikoho sme nevideli, tak sme pokračovali v našej debate. Neskôr som zbadala Poola s nejkým dievčaťom. Vedela som, že Bea ich nesmie uvidieť lebo by prestala dýchať. Snažila som sa ju nejako odtiahnuť, niečo jej ukázať len aby ich nevidela. Nešlo to. Nieže by Bea nechcela odísť, ale pretože Pool išiel ku nám stále rýchlejšie. Nakoniec boli až pred nami. Išlo mi srdce vyskočiť z hrude zo toho, že ich vidí Bea, že už to nebude ona, tá usmievavá a šialená Bea.
Chvílu sa na nich dívala, potom sa len postavila a bežala domov. Bežala som zaňou, aj keď to nechcela. Tentokrát som sa jej vnucovať musela. Bežala som za ňou až domov. Bežala do izby a tam sa hodila na postel a začala silno plakať. Urešovala som ju, aj keď som si myslela, že sa na mňa ohŕkne tymi slovami typu: "Nechaj ma teraz...!" namiesto toho sa mi hodila okolo krku a povedala, že nedokáže pochopiť ako jej to mohol spraviť a, že mi ďakuje, že pri nej vždy stojím. Objala som ju ešte silnejšie a povedala som jej, že pri nej budem stáť stále nech sa deje čokolvek, veď predsa najlepšie kamošky, nie? Mala som ju velmi rada. Ďalší týždeň bola Bea v škole len dva dni. Ostatné dni, bola doma. Nezvládala sa na ňho dívať. Keždý deň po škole som ku nej chodila. Nosila som jej úlohy, to je jasné. Ale aj tak som tam strávila tri hodiny. Mala opuchnuté oči a červenú celú tvár. Na rukách mala jazvy po rezaní, aj keď nosila hrubé farebné náramky. Velmi som sa o ňu bála, ale ona mi vždy povedala, že sa o ňu báť nemusím. Takto to trvalo celé dva mesiace. Už som sa o ňu prestávala báť, ale stále tam bol kúsok strachu.
Jeden deň, keď som išla ku nej, lebo nebola v škole mi nikto neotváral. Volala som jej, klopala, zvonila... Všimla som si, že má otvorené okno, tak som vliezla cez ňho. Ocitla som sa v kuchyni. Bežala som do Beinej izby. Otvorila som dvere a... Bea tam ležala v kaluži krvy, nehýbala sa... jediné čo som v tej chvíli bola schopná, zavolať záchranku, aj keď mi bolo jasné, že teraz jej už nijako nepomôžu. Nemohla som sa na ňu dívať, ale predsa som si niečo všimla. Na ruke mala niečo vyryté. Dalo sa to ťažko prečítať, ale potom som už vedela čo to je... I love you and it´s killing me.

WantedWednesday

26. září 2012 v 19:05 | Nin |  Čo som nezaradila
Táák, Wanted Wednesday. Čo to je?
Existuje jedna skpuina, čo sa volá že the Wanted, pravdu povediac, ja ich milujem =D
Mávajú Wanted stredy čiže Wanted Wednesday. To sú také šialené wednesdays. Každú stredu zverejnia bláznivé video (myslím, že z celého týždňa) ktoré potom zavesia na net. A áno, dneska je stredá =D
Ou yeáh! xD Today si WantedWednesday =D → takéto odkazy dnes spamovali celý twitter =D Samozrejme ani ja som nezabudla ;D
Dávam vám sem ukážku z minulého týždňa, keďže to čo zavesili dneska som už nenašla :( Pre tých ktorý ich nepoznajú, alebo velmi málo dúfam, že si ich aspoň trošku oblúbite ;D
Inak toto video, je aj so PSY ten čo má Gangnam Style ;D Dúfam že sa páči ;D
Toť vše odo mňa =)
Pa, Nin.


Krátky kec vašej Nin

24. září 2012 v 16:46 | Nin |  Nin
Ták ahojte =)
Dnešok, parádny, ale nie tak ako iné dni, keďže dneska som polovicu dňa strávila v posteli. Aspoň som sa striasla toho, aby som išla do školy, hh. Písomka z angliny, skúšanie z chémie a bioly... bolo by toho na mňa až moc. Neskutočne mi tečie z nosa a bolí hrdlo. Nikomu neprajem pohlad na mňa práve teraz.
Viem, že som sem už dlho nič nepridala, ale došla mi inšpirácia, neviem o čom písať. Máte dáky návrh? lebo ja nie.
Inak, ako ste trávili víkend? Ja perfektne, ako inak. Víkendy strávene u ocina, bývajú v poslednej dobre ovela lepšie ako dakedy. Samozrejme, že nie len tak od ničoho nič.
Vďaka Sara. Zase sme trošku poohovárali mašu pani perfektnú. Neboj sa, dneska som sama od seba kukala TVD =D tak keď som už chorá. Ale ani kecanie do polnoci nebolo zlé ;D
Dúfam, že aj ostatný maly taký dobrý víkend ako ja, aspoň z časti ;D To je odomňa zatial všetko. Idem sa liečť =)
Pa, Nin.

Detská mysel

20. září 2012 v 19:22 | Nin |  Iné veci z mojej tvorby
Každé dieťa má inú mysel. Ale deti rozmýšlajú inak ako dospelí, alebo my, teenageri. My už vieme, že víly alebo nejaký obri neexistujú.
Ja keď som bola malé dieťa myslela som si, že hračky žijú. Dýchajú, žmurkajú, hýbu sa... proste žijú. Nechcela som uveriťkeď mi niekto povedal: "Ninka, to sú len hračky, oni nežijú...." nie, nie a proste nie! ja som tomu uveriť nechcela. Vždy keď som išla ku babke, alebo do škôlky zavrela som si dvere do izby a pozerala sa cez klúčvú dierku, či sa už pohly. Škoda, že oni boli vždy na tom istom mieste.
Alebo aj naopak. Vždy keď som sa vracala domov, rýchlo som bežala do izby aby som ich pristihla v akcii. Nikdy sa mi to ale nepodarilo. Bola som z toho vždy strašne sklamaná...
Moja kamarátka zase verila na obrov. Bála sa že jedného dňe príde velký ujo a zije ju. Velmi sa toho bála a ja som jej vždy verila, že nejaký ten ujo existuje.
Povedzte mi, kto by v tejto dobre uveril, že existuje nejaký ujo obor, alebo hračky ktoré žijú? Ja myslím, že nikto ;D Myslím, že už ani malé deti nemajú takú predstavivosť ako my. Tak čo už, je taká doba a my, aj keby sme velmi chceli s tým už nič nenarobíme =)

Ďalší príbeh

18. září 2012 v 19:28 | Nin
Ako niektorý vedia, môj prvý príbeh bol Vampire heart.
Myslím že mal celkom velkú úspešnosť ;D ak máte záujem, prečítajte si TU, po dlhom čase som napísala aj novú časť.
Dúfam že sa bdue páčiť =)

Ach tá škola...

14. září 2012 v 19:39 | Nin |  Príbehy
Je 12.50 a ja sedím na prvej hodine pani Benettovej, ktorá nás učí občiansku. S ňou máme občiansku prvý rok, minulý to bola pani Ademssová a pred tým pani Vestevová. Myslím, že to ani jedna z nich nemohla vydržať tak si nás len tak pohadzujú ako horúci zemiak, ale nečudujem sa.
Len tak sama sedím v poslednej lavici pri dverách a zasnene sa dívam na hodiny. Ešte 35 minút do konca hodiny. Normálne počítam každú sekundu. V tom sa ku mne otoší Kathrin, baba z našej malej partie a len tak na mňa pozerá. Ja sa ani nehýbem, teda až na moje oči a mysel ktorá stopuje každú jednu sekundu. Hneď potom sa otočí aj Sell ktorá sedí s Kathrin.
Ja, Kathrin a Sell sme taká naša malá triedna partia. Joj, ešte aby som nezabudla na tú našu push-upku. Naša sprostá blondýnka. Dneska našťastie chýbala, tak sa nemuselo uskutočniť pretvarovanie.
"Ona je mŕtva," zašepkala Kathrin.
Sell okamžite dostala záchvat smiechu. Nie je žiadna vec čo by ju nedokázala rozosmiať, teda dobre, možno dačo je ale v tejto chvíli mi vôbec nenapadá čo by to mohlo byť. Kathrin so mnou pomykala a ja som sa ako zázrakom zobudila. Hneď som sa zadívala na Sell a na to ako sa rehoce, radčej som sa ani nepýtala. Do konca hodiny bolo už len 25 minút. Och joj, ďalších 25 minút na hodine pani Benettovej. Je to 1,40m široká a 1,70m vysoká učitelka. Umierame smiechom keď sa na ňu dívame ako sa nemôže prepchať cez dvere.
"Do konca hodiny máme už len 10 minút," zahlásila pani Benettová, "máte chvílku volno."
Nevedeli sme čo robiť, ale potom to už išlo samo. Najprv sme sa zabávali na našich perverzných chalanoch, potom oni na nás a potom sa začala tá hádka, kto je normálnejší. Väčšinou to vyhrávame my, tie inteligentné a krásne baby a nie tí úchyláci, ani dnešok nebol výnimkou.
Zazvonilo a my sme sa z triedy vyrútili ako stádo slonov. Zamierili sme k našim skrinkám. Keď sme otvorili tú našu, zavalila nás vlna smradu. Súce tam máme aj tú voňavku či čo je to zač, velmi to nepomáha. No čo už, ale aj tak žijeme.
Prebehli sme našou extra dlhou chodbou, vytočili sme odbočku a zleteli dole po schodoch. Popri tom sme vrážali do ludí, ktorým sa akurát končila telesná a mierili do svojich tried. Prišli sme pred jedálňu.
"Á sakra," povedala Sell, "dneska má dozor pani Cetrzová."
Pani Cetrzová si potrpý na to aby sme mali tašky pekne uložené, ale to v tom dobrom zmysle. Nehúka na nás, len keď ju vidíme, videme že si máme tašky uložiť.
"Nemôžeme si ich len tak hodiť aby ste to vy nevideli?" Kath začala hneď vyjednávať. Ale aj tak to nepomohlo. Vošli sme do jedálne a zamierili ku okienkam. Dnes sme ale prišli nejko skôr, keďže rad bol dosť krátky. Ja som stála na konci. Za mňa dobrehol nejký chalan. Nezaujímalo ma to. Až keď som sa otočila, zistila som, že je to Rocky. Rocky je najkrajší chalan na škole. Snažila som sa nestrápniť. Nikdy predsa nevieš. Na koniec som sa dostala ku okienku aj ja. Štikla som a išla. Došla som za babami. Sell sa hneď začala sťažovať, že kolko toho nám dávajú málo. Aj tak dnes boli na obed hlaušky so syrokrémom. Čiže, nič moc. O chílu okolo nás prešiel Ofina čiže Rocky. Tú prezývku dostal od nás, ako inak. Sell len tak zvrtla hlavu.
"Je niečo o čom neviem?" začudovane som sa spýtala.
"Nó,"povedala Kath, "Sell sa páči Ofine."
Jemu sa páči Sell? Oh god. Niekde tajne som dúfala, že by som to mohla byť aj ja, veď už aká len by to bola výhra, keby som ja, ja taký obzčajný človek chodila s Rockym, najkrajším chalanom na škole. Tak ale čo už. Ale tiež je pravda, že Rocky sa Sell nepáči, ale ja už nejdem nič riešiť. Radšej ;)

Škaredá Betty

12. září 2012 v 20:43 | Nin |  Príbehy
Rozhodla som sa napísať nejaký príbeh na pokračovanie. Neviem ako sa vám to bdue páčiť, ale dúfam že to bude fajn =) Tak diki a komentujtéé ;D
Nin.

Som Betty a mám 16. Priznávam sa, vyzerám hrozne. Viem že v tomto veku si to hovorí každá baba ale ja vyzerám ozaj hrozne. Keď sa postavím na váhu len púlim oči kolko som zase pribrala. Naposledy číslo na váhe ukazobalo 82 kg. Umieram od toho. Ale vlastne nie som len tučná. Mám brčkavé ryšavé vlasy po ramená, pehy a zelené oči mi len tak svietia. Nosím strojček ale okuliare našťastie nie. Ale naučila som sa s tým žiť. Ešte aj meno mi sedí, Škaredá Betty, tak ako ten šialený seriál. Len ja mám od tej Betty dosť daleko.
Keď mi už nič nejde tak ako by som chcela, aspoň sa snažím dobre učiť. Myslím že mi to aj celkom ide, na moje počudovanie.
"Betty, zastav sa u mňa po hodine prosím," povedala mi naša slovenčinárka, pani Deelová. Neodpovedala som, len som kývla hlavou na súhlas.
Hodina slovenčiny skončila a ja som išla za pani Deelovou do kabinetu. Tento krát som sa bála, čo sa môže diať, aj keď som v kabinete pani Deelovej bola už vela krát. Prišli sme pred učebňu geografie vedla ktorej má kabinet. Odomkla kabinet a vošli sme. Bez slov mi podala nejaké papiere. Potom len pošepkala že už mám isť. Pozdravila som a zvrela dvere do kabinetu. Vôbec som netušila čo sú tie papiere. Keď som ich začala listovať zistila som, že je to pre rodičov tak som to už ďalej nelistovala.
"Betty, o chílu nám začína hodina Chémie," zastavila sa pri mne Viv, moja jediná ako, tak kamarátka.
"Hneď idem," hádzala som si veci do tašky a brala ju na plece.
Prešli sme do druhej chodby a z nej hore po schodoch. Chémiu mám skutočne rada, viem je to divné, ale keždý má rád niečo iné.
Chémia bola naša posledná hodina. Keď zazvonilo, ako inak som zase nahádzala knihy to tašky a pomaly sa išla prezuť. Obed mávam doma, len v škole mi nechutí.
O chílu som bola doma. Doma ma už čakala mama a otec bol v práci. Po byte rozvoniavali palacinky. Už som sa nemohla dočkať. Ale na niečo som zabudla... tie papiere! Hneď som pre ne išla. Bola som zvedavá čo sa v nich skrýva, veď kto by nebol? Dala som to mamke a čakala kým to otvorí. medzi tým som sa poriadne najedla. Palacinky s nutelou a šlahačkou. Moje najoblúbenejšie jedlo. Po dobe keď to mamka stále neotvárala, odišl som do izby. Chytila som knižku a začala čítať. Velmi sa mi nechcelo, ale nemala som čo robiť. Na koniec som zaspala.
Keď som sa prebudila bolo už 16.32. Len som zagúlala očami a išla do obyvačky. Myslela som že preáve tam sedí mamka. A mala som pravdu. Keď som tam vošla milo ma privítala.
"No dobré ráno Betty, ako si si pospala?" spýtala sa ma mama čítajúc neznáme listy.
"Dobre. Čo to čítaš?" zvedavo som sa opýtala a sadla si na gauč.
Mama neodpovedala a ďalej čítala.

Look

9. září 2012 v 16:56 | Nin |  Trošku z módy
Dnes som sa aj ja trošku pohrala s Lookom ;D Sú to moje prvé vecičky tak sa prosím vyjadrite ;D
thanx, Nin =)







Viem, nič moc ale snaha bola ;D

Pufinka

9. září 2012 v 15:32 | Nin |  Básne
Dnes som našla "básničku" ktorú som napísala keď mi zomrel môj prvý škrečok Pufinka =) Trošku depresívne, ale myslím že to k smrti patrí ;) tak dúfam že sa bude páčiť aj na prek tomu ;D
Nin.

Moje uplakané oči smútia.
Smútia za tebou,
Tou mojou malou potvorkou,
mojou malou Pufinkou.
Bola si tá prvá,
tá ktorá je jediná.
Tá ktorá sa už nevráti,
tá za ktorou moje srdce smúti.

"Lol"

9. září 2012 v 15:10 | Nin |  Čo som nezaradila
Neviem ako začať, Videli ste už film "Lol"? úžasný film, lepší som nevidela a to hoovrím úprimne.
Miley poslednú dobu moc nemusím, ale týmto filmom sa to mení. Tak parádny film...kokso.
A to nehovorím o Kyle-ovi (Douglas Booth) strašne zlatý chalan =D
Určite si kuknite ten film, ozaj, odporúčam ;D
Nin.


Som šialene dospelá!

8. září 2012 v 19:27 | Nin |  Príbehy
Štve ma to. Celý môj šivot. Mám 19 a stále žijem s mojimi otravnými rodičmi a dvoma mladšími bratmi. Ťažko sa dostanem večer vonku a občas keaď som neskutočne šikovná vrátim sa až ráno.
"Ash, dneska je tá bombová párty u Retha, ideš, že?" volala mi moja najlepšia kamoška Ev.
"Jasné, čo ti j*be? Ja a nebyť tam to by bola velká chyba!" hneď som jej pozitívne odpovedala.
Zrušila som ju a už som letela dole. V obyvačke sedeli moji rodičia, jeden brat sedel za Pc a druhý sa hral so svojím najnovším autíčkom ktoré dostal ku 6.-tim narodeninám.
"Ashley a čo ty tu tak? obvykle sa tu neukazuješ..." otec mal hneď drzé poznámky.
"Veď ani, aj len že oznamujem, že idem na párty. Nečakajte ma!" zvrtla som sa na päte a už odchádzala.
"Čo? O akej párty to hovoríš?" veď to poznáte, rodičia sú strašne zvedaví, najmä mamy.
"U Retha, najlepšia párty za celý rok," zakričala som z kuchyne.
"Nikam nepôjdeš!" otec hneď zakročil.
"Ale..." ani som nestihla dopovadať, "žiadne ale!" odporoval otec.
Ja som len zagúlala očami a išla hore, do svojej izby. Ten zákaz som nebrala extra vážne. Asi tak ako keď mi povedia, že sa mám venovať bratom a ja celý deň sedím za notebookom.
Keď som prišla do izby hneď som sa vrhla na skriňu. Už som vedela čo si oblečiem. Ako inak, riflové kraťasy, dlhšie a volnejšie zelené tričko s nápisom "WoW!", čiernu bundu a čierne čižmy.
Celý večer som nevyliezla z izby. Keď už bolo 22.15 tak som sa rozhodla že už pôjdem. Vyšla som z izby, prešla cez dlhú halu, prešla opatrne popri spálni a pomaly zišla po schodoch. Ešte som len schádzala keď sa mi naskytla parátna príležitosť spraviť bublinu zo žuvačky. Fúkala som a fúkala. Tá bublina bola príliš velká keď zrazu...praskla! Na celý dom so zvrieskla, "Do p*čéééé!" Až potom som si uvedomila čo sa deje.
Rodičia sa zobudili, dostala som výprask a na žiadnu párty som sa nedostala. Bola som strašne sklamaná. Ale čo už, som Šialene dospelá.

Malá inšpirácia

8. září 2012 v 19:01 | Nin |  Iné veci z mojej tvorby
Dnes, keď som išla ku babke peši, cestou som stretla jedného človeka.
Bol to starý dedko, úplne starý, v ruke mal palicu o ktorú sa podopieral a ledva chodil ale čo bolo hlavné mal úsmev na tvári. Hneď sa mi prehnalo hlavou čo všetko musel zažiť, ale predsa má na tvári úsmev.
Dodalo mi to inšpiráciu. Nie len k napísaniu tohto článku, ale aj k tomu, aby som brala život taký aký je, nech je akýkoľvek.
Môžeš mať vela peňazí, ale aj žiadne, môžeš mať úžasné oblečenie, aj žiadne, môžeš mať vela priatelov, ale aj žiadnych, no napriek tomu, ber život taký aký je, nech je akýkoľvek a ty si v ňom zažil vela vecí.
Zažiješ ich ešte vela a zistíš že to čo si zažil nie je ani skrátka tak dobré ako to čo zažiješ neskôr. =)
Nin. =)

Som aká som...

2. září 2012 v 19:43 | Nin |  Iné veci z mojej tvorby
Nevyzerám dokonale, nemám ani blonďaté vlásky , modré očká a roztomilú tváričku s tonou make-upu.
Nemám miery 90x60x90 ani dlhé štíhle nohy za ktorými sa každí chalan otočí. Namám ani zadoček do ručičky.
Nepatrím medzi tie pre ktoré chalani strácajú hlavu.
Mám najlepšie kamarátky ktoré pri mne stoja.
Správam sa prirodzene a nikoho nenapodobňujem.
Mám stále na úsmev, no sú dni, kedy ho úplne vyškrtnem pretože naň vôbec nemám náladu.
Som obyčajné dievča, niekedy nudné, inokedy výnimočné.
Nemám veľa vecí, no aj na preik tomu nezúfam.
Pretože nie každý je rovnaký. Každí má ničo čím je výnimočný a nie vždy to musí byť vžhľad. Skôr aj jeho vnútro.

Letecké dni

2. září 2012 v 19:06 | Nin |  Čo som nafotila
Táák, dneska som bola na Sliači kde boli letecké dni ;) Chodievam tam skoro každý rok keďže môj ocino tam robí. Bola som aj tento rok a ozaj sa oplatilo. No teda ža na príšerné množstvo ludí to bolo fajn ;) Spravila som aj pár fotiek, hodím vám ich sem ;D pravdaže fotku sú spravené dedkovim foťákom keď si ho u mňa nechal a ja som mala vybité baterky ;D okj, to by bolo priznanie, ešte čo vám napíšem? Podarilo sa mi pár celkom fajn fotiek. Pár na mojom (dedkovom) a pár na maminom.
Tak to je zatial asi všetko ;D kochajte sa mojimi fotkami ;D
Nin.
PS: Ja viem nie sú nič moc ale mne sa celkom páčia ;D



Wanna be?

1. září 2012 v 22:31 | Nin


Zaujal ťa aspoň trošku môj blog?
Chceš patriť medzi moje Affs?
Budem len rada ;D

Ale mám pár podmienok ;D:
1. obiehaj aspoň 2 krát do týždňa
2. píš komentáre k veci
3. budeš ma mať napísanú na svojom blogu
4. Ak rušíš/pozastavuje oznám mi to

Stačí keď mi do komentu napíšeš:
Meno:
Blog:
Prečo chceš patriť medzi moje Affs?:

Toť vše ;D Tak zatial,
Nin.

Neporazitelná bojovníčka

1. září 2012 v 21:50 | Nin |  Príbehy
"Končím s tebou!" zakričal na mňa Jack. Jack moja prvá skutočná láska. Slzy sa mi hrnuli do očí. Nezmohla som sa na nič iné len na to aby soms a postavila a išla do izby. Pri tom som nezabudla tresnúť dverami. Hodila som sa na postel a plakala do vankúša. Všade bolo ticho. O nejakú chvílu som počula tresnutie dverami. Jack už tiež odišiel.
"Čo ho tak mohlo naštvať?" začala som nahlas premýšlať. Nikto a ani nič sa mi neozvalo. Nevedela som čo robiť. Slzy mi stále tiekli po tvári a ja som nemohla nič robiť, len trpieť. Trpieť z toho hrozného žialu. Nemám som matku ktorej by som mohla všetko povedať, nemám ani kamarátku ktorej by som verila.
Nikto nebol doma. Otec chodil velmi neskoro a nezaujímali ho moje problémy. Zaujímali ho iba moje známky a keď príde večer domov či už spím. Kamaráti mi závidia velký dom, pekné oblečenie, vela peňazí, ale ja zase závidím im že majú rodičov. Majú rodičov ktorí ich majú radi, ostavujú s nimi narodeniny a podobné sviatky. Ja dostanem peniaze so slovami: "Vyber si ničo čo sa ti páči. Všetko najlepšie." Pravdu povediac už som sa s tým naučila žiť. Život ma to naučil a podla toho sa správam. Stratila som mnoho kamarátov len kôli tomu že nevedia povedať aká skutočne som. Jednám slovom? - Mrcha.
S Jacom som sa rozišla, teda on sa rozišiel so mnou už pred vyše 2 mesiacmi. Od vtedy hladám chalana ktorý by mi podlahol. Pohužial, ešte žiadny. Ale riadim sa heslom "Nikdy nevieš"
Dnes idem do mesta. Zmyslela som si to práve dneska ráno, možno dneska bude šťastný deň. Ráno som sa naraňajkovala, umyla sa a postavila sa pred moju skriňu. Hneď som vedela čo si oblečiem. Ružové minišaty a vysoké štekle. Dávala som len na Sexi balenie. Síce mi to nikdy nevyšlo ale ja sa nevzdávam. Tak ako aj dnes.
Nastúpila som do môjho čierneho športiačika a mohlo sa ísť. Prišla som do mesta, zaparkovala a mohlo sa začať Sexi balenie. Ten názov mi už začína liezť na nervy.
Išla som do malej kaviarničky na námestí.
"Ahoj Ria," pozdravila som čašníčkou s ktorou sme sa už skamarátili.
"Čo si dáš?" hneď sa ma spýtala.
"To čo vždy," odfrka som. Znamenalo to 3 deci kofoly a karamelový veterník. Nedávam si pozor na to čo jem, jednoducho sa nažerem a potom to zhodím, načo sa týrať? O chvílu som pred sebou mala veterník a aj kofolu. O chvílu bol tanier prázdny a pohár tiež.
"A ide sa," podichu som si povedala a vstávala zo stoličky.
"Maj sa," pozdravila ma Ria.
Išla som. Hladala som nejaké mužské telo. Na obzore ich bolo vela ale poviem pravdu, žiadny pekný. Po dlhej dobe som na jedného narazila. Bol tam ale jeden problém, mal babu. Ale predsa som to skúsila. Dva krát som na ňho zamrkala mojimi špirálovými mihalnicami. Na tretí krát som sa už neodvážila. Tá baba mi dala jasne najavo že on na predaj nie je! Ach, aká škoda. Po tom som už na nikoho nenatrafila. Našla som moje malé autíčko nastúpila a naštartovala. Došla som až domov. Vôbec ma neprekvapilo že v dome bola tma a v garáži nebolo žiadne auto.
Bežala som hore do izby, vyzliekla sa a dala si bublinkovú kúpel. Tú milujem najviac.
Po dnešnom dni som bola strašne unavená tak som hneď zalahla do postele.
Ráno som vstala. Bola sobota. Dnes by mal byť otec doma ale nič som nepočula, všade bolo ticho.
"Dnes je deň na šport. Doobeda do fitka a poobede trochu si zabehať." plán na dnešný deň som mala hotový. Keď som prišla do kuchyne nikto tam nebol. Mala som pravdu, otec zase nie je doma. Naraňajkovala som sa, tak ako vždy a zvalila sa na gauč. Užívala som si to ticho. Ale ako môžem povedať že užívala? V tomto dome je ticho stále. Už si ani nepamätám kedy naposledy som s otcom strávila večer. Okej, nie je čas sa nejako stresovať, dnes nás čaká pekný a namáhavý deň. Vychystala som sa do fitka a mohlo sa ísť.
Prišla som, odložila si tašku a išla do haly. Zapla som pás a išla. Najprv pomalšie a potom som zrýchlila. Pás mám najradšej. V tom ku mne prišiel milý chlapík a spýtal sa ma či by som ho nepustila. Chvílu som váhala ale potom som sa len usmiala a odišla som. Chvílu som si oddýchla. Potom som už pokračovala v iných veciach. Keď som sa pozrela na hodinky bolo 11:53. Čas na obed. "Dnes zase zajdem do fit-bufu" povedala som si, napila sa a išla. Dobehol za mnou ten milý chlapík z pásu a spýtal sa ma či by ma mohol pozvať na obed. Milo som prikývla a išli sme. Dala som si ako vždy zeleninový šalát z malými kockami kuraťa. Ale tiež pravda je že v tom bufete nič moc nenájdete.
Zistila som že ten chlapík sa volá Max a do mesta sa presťahoval len nedávno a nikoho tu nepozná. Dohodli sme sa že mu urobím "sprievodcu" dnes večer.
Večer sme si išli zabehať aby to nebolo len také spoznávanie. Ešte vela som sa o ňom dozvedela a bola som rada že som mohla dakomu pomôcť a zoznámiť sa s novým človekom.
Večer keď som prišla domov som bola velmi unavená. Prekvapilo ma že otec bol už doma. Pozdravila som ho a hneď sa zvalila do postele. Vôbec mi nevadilo že dneska som sa celý deň potila a neskutočne som smrdela, jednoducho mi to bolo jedno. Ale až vtedy som si uvedomila že Max je ten chlapík ktorého už dlhšie hladám. Takto sme sa stretávali mesiac. Potom nastal deň kedy padol prvý bozk a tak to išlo ďalej. Max ma úplne zmenil, už nie som tá mrcha ktorá žmurká na pekných chalanov. Vážim si to čo mám. =)

Už sa hlásim ;D

1. září 2012 v 17:57 | Nin
Ahojte =D
Po dlhom týždni s mojimi bratrancami a pár hodinami strávených v buse cestou naspäť som konečne späť. Môj drahý Zvolen som doma! ozaj nepreháňam ;D
Fúúh, ten týždeň bol zavijak, ako nie úplne doslovne ale zhruba ;D Okj už budem písať mám pocit že mám aj malý absťák čo sa týka písania musím to dohnať ;D už teraz mám pár nápadov na nové vecičky ;D
ale ešte trošku odveci, viete aký pekný chalan sedel predo mnou v bude? neskutočne ;D
Najviac mi bude chýbať Mollynka ♥ úžasný pes =)
Nin.

Me and Molly ♥